Bojnickí búbeli

Videli ste už niekedy búbeľov? Ani jedného? Ani sa nečudujem! Búbeľov môže vidieť iba ten, komu to dovolia. Sú veľmi opatrní a pred ľuďmi sa skrývajú. Žijú iba v sladkých vodách – ale nie v hocijakých! Voda musí mať zázračné účinky a predovšetkým musí byť teplá, lebo búbeli sú nesmierne zimomraví... A aké podivuhodné dobrodružstvá zažila urodzená búbeľka Vilhelmina de Travertini v čudesnej krajine zázračných teplých prameňov neďaleko Bojnického zámku, prezradí vám táto knižka :)

Rozprávanie o paralelných svetoch je príťažlivá starodávna forma, akou autori vyjadrujú buď to, čo sa deje vo vnútri človeka, alebo naopak opisujú niečo z vonku, obyčajne nejaký úkaz. Príbeh teda slúži ako ilustrácia problému, stavu alebo javu. Je to dynamický spôsob, ako možno niečo hlbšie sprístupniť. A najmä detským príjemcom. Samozrejme, ak je rozprávanie stvárnené na primeranej úrovni. V knižke Kataríny Mikolášovej Bojnickí búbeli sa do paralelného sveta musíme ponoriť. Presne tam v teplých minerálnych prameňoch a vodách hlboko pod zemou žijú totiž búbeli. Zvukomalebné bytôstky nielen podľa mena. Tvorivé, odvážne stvorenia s chvostom, ktoré sa starajú o to, aby mali podzemné horúce vody to najprijateľnejšie zloženie. Preto mnohokrát putujú, premiešavajú sa. V ich životnom štýle sú predstavené geologické procesy, fyzické a chemické reakcie. Detský čitateľ ani nevie, ako sa prostredníctvom príbehov nepriamo dostáva k prírodným tajomstvám priamo z hlbín zeme. Napríklad z miest, kde celkom rozprávkovo prebýva Oxo. Zvláštne stvorenie, celým menom vysávačník bahenný (chobotulus oxygenulum), ktorého búbeli vychovali na miesenie liečivého bahna. Možno je to bahenný vír. V rozprávkovom podaní je celkom priateľský. A úmerne svojmu poslaniu prirodzene ťažkopádny. Preto sa môže stať, že ľahkomyseľné búbelie decká nechtiac zajme do svojej moci. Koniec by mohol byť hrozivý. Lenže má rozprávkové riešenie. A čitateľ hrdinkám možno trochu strašidelnosti dopraje. Veď ide o dve rozmaznané princezné. Sú márnivé, posmievačné a zlomyseľné. Najmä k najmladšej sestre Tľapšuche. A začína sa klasické rozprávkové sesterské trio. Tá najmladšia je totiž odlišná. Nie tak prchká (v jazyku bahenného sveta), ako sestry Hydrogilda a Kalcida (ich meno možno naznačuje rôzne životné úlohy). Naopak, je premýšľavá, vynaliezavá. A je celkom možné, že jej, pre búbeľku neobvyklý výzor prezrádza nejaké bahenné tajomstvo. Čo ak bude vo svojom povolaní bahno primerane vrstviť a pracovať s hustotou jeho konzistencie? Nemá totiž búbeľovský chvostík, ale nohy. Preto sa vo vode, na smiech sestrám, ťažko pohybuje.

Iný typ rozprávania sa nesie príbehmi, v ktorých sa prepája paralelný búbeľovský svet s tým ľudským. V tomto type Mikolášová siahla po sujetovom rámci povestí, ktorý jej umožňoval prepojiť obidva priestory. Dej sa odohráva akoby v historickom čase (hoci bližšie nešpecifikovanom). Čitateľ tak môže vnímať starobylosť v pozadí príbehu. Veď napokon knižka je o starobylom mieste – o Bojniciach. Príbehy Bojnického zámku a jeho okolia upozorňujú na dominanty prostredia. Približujú tiež liečivý význam kúpeľov. Autorka postupuje v intenciách etiologických a mytologických povestí, ktoré poukazujú na vznik alebo hovoria o úkazoch prostredia. Tento postup jej celkom ladí s fantastickým paralelným svetom búbeľov. Jej zámerom však nie je prerozprávať tradičné príbehy o Bojniciach. Vypožičaný povesťový rámec jej pomáha vytvoriť rozprávačský priestor, v ktorom využíva možnosti tohto žánru na to, aby vyjadrila spätosť hrdinov s prostredím Bojníc. A poukázala pre deti pútavým a zrozumiteľným spôsobom na tie hodnoty, ktoré im pomôžu zažívať a kultivovať blízkosť s ich prostredím a komunitou. Možno podobne, ako to zažila hlavná hrdinka Ivanka, dcéra zámockej slúžky. Podľa príbehu by síce mala žiť vo vzdialenej minulosti. No autorka ju opisuje tak, že sa detský čitateľ môže s touto postavou ľahko identifikovať. Ivanka rozumie reálnemu, ale aj fantastickému svetu, do ktorého inak len tak nevkročí ľudská noha. Kľúčom k tomu nie sú pritom nejaké prapodivné magické schopnosti, ale čisté a starostlivé srdce. Škálu negatívnych hrdinov autorka vytvára s istou zhovievavosťou. Veď vždy je možnosť nápravy. Zbojník Ohreblo a jeho družina sa po Oxových dobre mierených bahenných strelách predsa len polepšia. Dostanú od Ivanky a jej kamarátov šancu. Vyslovene kráľovskú. Inak dopadne lakomý bojnický správca. Takmer priviedol k nešťastiu celý Bojnický zámok. Nebyť Ivanky a búbeľov. A v tomto prípade treba spomenúť aj konkrétnu búbeliu hrdinku, Vilhelmínu di Travertini. S ňou sa totiž spája akoby povesť o skale Bojnického zámku. Autorka prostredníctvom nej osvetľuje tajomnú „búbeľovskú receptúru“ na vytvorenie travertínovej kopy, geologického podložia, na ktorom bol vybudovaný Bojnický zámok. Prečo búbeli museli zámok zachraňovať? Skala, na ktorej sa vypína, začala totiž nebezpečne mäknúť a zámok sa nakláňal a postupne sa zosúval. Prírodné úkazy môžu v čomsi symbolicky pripomínať to, čo sa deje v ľuďoch alebo medzi nimi. Skala je starodávnym symbolom istoty a zdravého životného základu. Môžeme sa preto spýtať: stalo sa niečo na Bojnickom zámku, čo by hovorilo o vnútorne deštruktívnom procese? A príbeh „pritaká“. Pevnosť „skaly“ v symbolickom zmysle slova naštrbila chamtivosť. Správca bojnického hradu predával totiž bohatým zákazníkom mločie slzy. Mlok ich údajne ronil ako krokodíl, aspoň podľa správcovho „komerčného príbehu“. Celkom opodstatnene. Správca ho totiž neprávom vsadil do podzemného žalára a trápil ho, aby mal zisk – preto vzniká búbeľovský travertín, aby nám pripomínal neblahé skutky správcu a utrpenie nevinných.