Škola paličkovania

Paličkovaná čipka sa spolu so šitou čipkou považujú za posledné textilné techniky, ktoré sa v historickom vývoji vyvinuli v 15. a 16. storočí pravdepodobne na viacerých miestach vtedajšej kultivovanej spoločnosti v Európe. Na slovenskom území a v slovenskom prostredí dosiahla takú rozmanitosť i technickú a estetickú úroveň, aké sa nepodarilo zatiaľ zistiť nikde na svete. Je to tak preto, že na Slovensku slúžila čipka v prevažnej miere na ozdobu ľudového odevu a domácich úžitkových predmetov. Tieto sa v rôznych oblastiach Slovenska vyznačovali veľkými obmenami vzhľadom na rozličné prírodné podmienky, v ktorých slovenský ľud od stáročí žil - od žírnych, bohatých, teplých nížin až po tvrdé, nehostinné a chudobné podmienky vo vrchoch. Toto prírodné prostredie určovalo aj charakter odevu a úžitkových predmetov a ony zasa určovali charakter paličkovanej čipky. Tak sa u nás stretávame s hrubými konopnými, ľanovými a vlnenými čipkami rovnako ako s jemnými žihľavovými, ľanovými, bavlnenými a hodvábnymi čipkami. Osobitnosťou slovenskej paličkovanej čipky, ktorá v takom rozsahu tiež nemá vo svete obdobu, sú farebné čipky v hrubom i jemnom stvárnení. Druhu, hrúbke a kvalite materiálu, z ktorého sa čipky paličkovali, museli sa, samozrejme, podriadiť aj väzby, a preto nie je div, keď v slovenských čipkách narátame do 50 väzieb, vychádzajúcich zo základných štyroch druhov spletania párov nití - pletencového, plátenkového, polpárového a lístkového.
Významnou podmienkou bohatosti a rozmanitosti slovenskej paličkovanej čipky je vrodená tvorivosť nášho ľudu. Naše ľudové čipkárky rozvinuli v minulosti svoju tvorivosť naozaj vynikajúco, čoho dokladom je práve nepreberné množstvo čipiek v rozličnom vyhotovení na celom Slovensku. To isté však platí aj o výšivkách, tkanom textile a ďalších predmetoch ľudového umenia. Môžeme preto povedať, že ľudové umenie na Slovensku vyvieralo priamo z tvorivej a výtvarnej schopnosti nášho ľudu, preto je tak bohato obdivované na celom svete...