Živý jed

Román je pre čitateľov, ktorí majú radi usmievavý humor, hraničiaci s jemnou iróniou, kompozične stavia na náladových obrázkoch príhod komických postáv a postavičiek, neraz až na karikatúrach obmedzeného malomeštiackeho prostredia, ktoré ukazuje v kritickom svetle.

Takou lúčavkou je tu vzťah dobráckeho vidieckeho učiteľa k úradníkovi, stelesnenej „zlomyseľnosti", úsmevu aj výsmechu. Aj túžba po stratenom otcovskom majetku, po starom mlynárskom gazdovstve, ktorá nedá spávať Thomsenovi, stroskotáva na nenaplniteľnosti starých predstáv. Tento etický zámer diela stojí zaiste v jeho strede, zameriava čitateľa na úvahy o jeho jadre, ktoré môžeme zhrnúť do Wiedovho ortieľu nad smiešnym a svojhlavým pechorením sa po majetku i po prázdnom malomeštiackom honore. O to sympatickejší sú u neho rýdzi prostí ľudia, poslovia, aj keď skromní, ale predsa poslovia s odkazmi pre budúcnosť.