...Je tmavá noc...Ježiš sa odoberá do Getsemanskej záhrady modliť sa vediac, čo ho čaká. Getsemanská záhrada je nádherná, rozľahlá, plná stromov a kvetov. Jej čaro a krása však zanikajú v predzvesti blížiaceho sa Ježišovho utrpenia. Odoberá sa do jaskyne, aby sa modlil v súkromí a tu začínajú jeho muky. Ježiš, napriek tomu, že je Boží syn, je vystrašený na smrť a veľmi smutný. Trýzni ho vnútorná úzkosť a potí sa krvou. Modlí sa a v úzkosti prosí Boha, že ak je to možné, aby od neho odňal to, čo ho čaká, ale zároveň s pokorou prijíma všetko z Jeho rúk. Rozhodol sa tak z lásky k nám, ku každému jednému, nech by sme boli neviem akí hriešnici. Prežíva obrovský strach. Hoci je jeho vôľa totožná s vôľou jeho Otca, jeho ľudská prirodzenosť sa trasie pred smrťou. Tvár sa mu znetvorí bolesťou, pery zblednú. Vytacká sa z jaskyne a poberie sa k trom apoštolom, ktorí zostali vonku - Petrovi, Jakubovi a Jánovi a prosí ich , aby bdeli a modlili sa s ním, aby neupadli do pokušenia. Opäť sa vracia a vytrvalo sa modlí. Učeníci pospali a on sa ešte niekoľkokrát vráti, aby ich vyzýval k modlitbe. Naďalej ho zalieva pot a kŕčovito sa chveje. Diabol ho pokúša, ukazuje a predostiera mu všetky hriechy sveta a on znovu a znovu každučičký jeden náš hriech berie na seba. V nekonečnom žiali prosí svojho Otca, aby odpustil ľudom ich zlé zmýšľanie a urážky, pričom ponúka sám seba ako obetu. Po čele mu stekajú kvapky krvi. Akoby už umieral, vyčerpaný padá na zem. Jeho telo zápasí so smrťou a lomcuje ním triaška. Jaskyňu osvetľujú len mesačné lúče a Ježiš je pripravený odovzdať svoj život do rúk zločincov a nespravodlivých ľudí.
...čas pokročil...v diaľke počuť dupot koní a hlas strážcov, vo svetle fakieľ sa približuje ozbrojený zástup, ktorý ho pod vedením Judáša prišiel zatknúť. Ježiš vstáva, opráši si rúcho, zotrie pot a slzy z tváre a posilnený vykročí...je čas ísť...
